A ponad pochod zástavy si vlajú
tiež našich farieb, ako perute
jarabých vtákov smelo rozpnuté;
trepocú, až mi v očiach iskry zhrajú —
Toť, vtač, čo nášmu — v podzim: tiež div! — kraju
prináša jaro puky osuté…
Nie, nevládzem už valné pohnutie:
i zhlaholia rty, dlane zatlieskajú —
Svet starý v rumoch, zlobou, krivdou podlý
riad… hľa, že pýcha pádu predchodí:
kydajú z krku nevoľníkov modly,
bo slnce vzišlo našej slobody,
omračujúce na smrť Kykymoru.
Sem na prsia mi hneď-hneď trikolóru…